Dosiahol životný výsledok, no aj naďalej pôsobí pokorne a priateľsky. Matej Tóth zvíťazil v brazílskom Riu de Janeiro na 50 kilometroch chôdze. Rodák z Nitry prezradil, v čom bol kľúč jeho úspechu a prečo napriek tomu považuje Londýn za dosiaľ najlepšiu olympiádu. 33-ročný pretekár tiež o tom, čo chystá po skončení aktívnej kariéry a aká je jeho motivácia pomáhať slabším.

Napriek výbornej príprave chýbala väčšia ľahkosť

Vyhrali ste titul majstra sveta i zlatú olympijskú medailu. V čom sa po týchto dvoch obrovských úspechoch zmenil svet Mateja Tótha?

Rozdiel cítiť v bežných situáciách, kde som bol predtým zvyknutý mať určitú anonymitu. De facto však ostal rovnaký. Mám stále krásnu rodinu, v ktorej neriešime, či som majster sveta alebo olympijský víťaz. Stále robím to, čo ma baví a živí.

Navyše, zlepšili sa podmienky na šport, rovnako tak sociálne zabezpečenie, preto to vnímam skôr pozitívne. V každom športovcovi je zakorenená istá miera exhibicionizmu a určite teší, keď človeka spoznávajú, gratulujú mu a keď vie, že potešil mnoho ľudí. Popularitu vnímam negatívne len v situácii, keď obťažuje moju rodinu.

Ako vníma vašu popularitu rodina?

Oni to majú omnoho náročnejšie. Ako som už povedal, športovec má aj určité ego a chce byť na očiach. Aj keď sa nepokladám za celebritu, istý kúsok toho exhibicionizmu vo mne je. Rodina však na to nie je pripravená. Ona chce mať svojho otca a svojho manžela. Im je v zásade jedno, či je otec a manžel olympijským víťazom, hoci ma, samozrejme, veľmi podporujú.

Z mojej popularity plynie lepšie sociálne zabezpečenie, lepšie reklamné zmluvy, vyšší plat, ale pre rodinu je priťažujúce, keď ideme na zmrzlinu a zastaví ma desať ľudí, ktorí sa chcú odfotografovať. Učia sa, ako to zvládať, ale aj oni už majú za sebou nejaké skúsenosti či stretnutia s médiami. Hneď na začiatku sme sa však dohodli, že deti od toho budeme strániť, preto sme zamietli návštevy médií u nás doma.

Výhodou môže byť, že vás na tú zmrzlinu nejaký fanúšik pozve...

Už sa nám to raz stalo v Banskej Bystrici na námestí. Keď ma zmrzlinárka spoznala, tak nám dala zmrzlinu zadarmo ako pozornosť podniku. Smiali sme sa, že tá popularita má predsa len svoje výhody. Rodine sa snažím vysvetliť, že ľudia sa chcú odfotografovať alebo potriasť mi rukou preto, že im to prinieslo radosť. Nemôžeme byť v tomto smere sebeckí a hovoriť, aby nás nechali na pokoji. Keď potrebujeme pokoj, ideme za hranice, kde ma v podstate nikto nepozná a môžeme mať svoju anonymitu.

Ste otcom dvoch dcérok. Podedili po vás nejaké gény?

Čo sa týka podoby, tak jedna určite. Z hľadiska športu je ešte priskoro na nejaké hodnotenie. Ja sám som sa nepokladal za veľký športový talent. Podstatné bolo, že ma šport bavil a to, myslím, aj ich. Ony sú síce zamerané viac umeleckým smerom po manželke, ale majú v sebe aj šport. Rady bicyklujú, korčuľujú. Momentálne to vnímam tak, že sú úplne normálne deti, ktoré športujú pre radosť a zatiaľ sa nepotrebujú ukazovať na nejakých pretekoch.

„Rio pre mňa bude navždy spojené s množstvom pozitívnych emócií a spomienok z mojich pretekov.“ FOTO: Jozef Pikula

Čím sú pre vás charakteristické posledné olympijské hry v Brazílii?

Ja ich budem mať navždy spojené so svojím úspechom a zlatou olympijskou medailou. Aj keď vieme, že Rio nebolo úplne bezchybné a bezproblémovo zorganizované, pre mňa bude navždy spojené s množstvom pozitívnych emócií a spomienok z mojich pretekov.

Záverečných päť kilometrov olympijských pretekov na 50 km v Riu bolo z vašej strany fantastických. Napriek tomu ste bezprostredne po pretekoch povedali, že to od vás nebol úplne ideálny výkon.

Nebol to môj deň „D“. Fyzicky som bol výborne pripravený, ale to, či máte deň „D“, nedokážete ovplyvniť. Môžete síce načasovať formu, tú som mal skvelú, ale oproti Pekingu mi chýbala väčšia ľahkosť. Preto som ani nezachytával nástupy súperov. Išiel som si svoj rytmus, a to, čo mi dovoľovalo moje telo. Celý čas to bolo viac-menej na hrane. Nakoniec to aj vďaka športovému šťastiu a posledným piatim kilometrom stačilo na olympijské zlato.

Keď ste preťali cieľovú pásku a vedeli ste, že vy ste olympijským víťazom, aké myšlienky vami lomcovali?

Priznám sa, že už ani neviem. Viete, ako je to s príbehom – keď rozprávate niečo stokrát, na stoprvý raz je to niečo úplné iné, ako to bolo na začiatku. Takže si nie som úplne istý, či sú to autentické pocity, ale trošku sa mi to oživilo, keď som pozeral záznam posledných dvanástich kilometrov. Samozrejme, bol to úžasný pocit šťastia a eufórie. Človek v tej chvíli myslí na tých najbližších.

Mám taký svoj rituál, že poďakujem Pánu Bohu a pozdravím aj svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Po olympijských pretekoch som zažil taktiež istú úľavu, keďže prvýkrát v kariére som bol pod takým všeobecným tlakom. Veľakrát som nastupoval ako favorit, ale nikdy nie tak, že to sledovalo celé Slovensko.

Vašu prípravu na olympiádu komplikovalo zranenie. V akom stave sa nachádza momentálne?

Bol to viac-menej zázrak, že sa nám to podarilo udržať celú prípravu. Pred päťdesiatkou som už vedel, že ju zvládnem, ale tých osem a pol týždňa predtým to bola tvrdá drina. Tá noha bola v podstate stále na hrane. Po každom tréningu bolela, museli sme ju regenerovať. Na sústredeniach som mal lekára s fyzioterapeutom, s ktorými sme robili všetko, čo sa dalo, aby som mohol trénovať aj na ďalší deň.

Noha sa so záťažou, paradoxne, zlepšovala a posledné dva-tri týždne už boli bezproblémové. Počas pretekov som ju zacítil asi len raz, keď som zhruba na dvadsiatom piatom kilometri zacítil pichnutie. Hneď po nich som však už vedel, že je zle. Ledva som prešiel na stupeň víťazov. Od olympiády prešli dva mesiace a noha stále nebola v poriadku, takže som absolvoval chirurgický zákrok. Museli sme ísť do takéhoto radikálneho riešenia, čo ma, samozrejme, neteší, ale po konzultácii s viacerými lekármi sme sa rozhodli takto.

„Prvýkrát v kariére som bol pod všeobecným tlakom.“ FOTO: Jozef Pikula

Energiu na posledných kilometroch dodalo celé Slovensko

Máte prehľad, koľko ste nachodili kilometrov za celú svoju profesionálnu kariéru?

Viem to presne, nedávno som to počítal. Je to presne 93-tisíc kilometrov za dvadsať rokov, čo športujem. Ešte mi chýba nejaký rok a pol, aby to bolo 100-tisíc.

Ako je to s rozhodcami počas chodeckých pretekov? Dá sa vôbec, aby boli absolútne objektívni, alebo môže vstupovať do hry i to, že niektorých chodcov posudzujú možno iným metrom ako ostatných?

Preteky rozhoduje osem rozhodcov, každý z inej krajiny. Je to spravodlivo obsadené aj podľa kontinentov. Kým to budú rozhodovať ľudia, vždy to bude subjektívne. Rozhodcovská latka je však teraz nastavená tak, že je to spravodlivé. Nikdy to síce nebude stopercentne objektívne, ale za posledné obdobie nebola v tomto smere žiadna výraznejšia kontroverzia. Na veľkých podujatiach sú rozhodcovia dostatočne vyškolení a skúsení, aby vedeli rozoznať, čo je pokrčené koleno a čo nie.

Chodecká päťdesiatka trvá cez tri a pol hodiny. Iste sa počas nich naplno koncentrujete na svoj výkon, no stane sa, že vám myšlienky ubehnú aj inam?

Málokedy. Keď sa to aj stane, ide o chvíľkovú záležitosť. Koncentrácia počas pretekov je veľmi podstatná. Ono sa to možno nezdá, ale keď sa človek sústredí na výkon, na srdcovú frekvenciu, na občerstvovanie, na súperov, na medzičasy, tak sa ani nenazdá a je na štyridsiatom kilometri. Nie je priestor, aby som rozmýšľal, že tam a tam vyvŕtam dieru, keď prídem domov.

Ak sa aj nejaké myšlienky vynoria z podvedomia, ide o akési vnútorné povzbudzovanie. Posledných päť-desať kilometrov však koncentrácia ide tak trochu bokom a nahrádza ju živelnosť. Vtedy už pustím kontrolu nad organizmom, idem do toho naplno a práve v takomto momente pomáhajú myšlienky na rodinu.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že nemáte žiadny rituál ani talizman a že vašou najväčšou motiváciou a silou, ktorá vám dodáva energiu, sú práve myšlienky na rodinu...

Presne tak. Nepotrebujem mať niečo hmotné, ale skôr spirituálne. Na olympijských pretekoch som prvýkrát zacítil energiu z celého Slovenska, keďže to sledovalo množstvo ľudí. Viacerí mi aj neskôr hovorili, že v živote nepozerali chôdzu, ale nevedeli sa od toho odtrhnúť. Bolo cítiť tú energiu, ktorá sa prejavila aj na posledných piatich kilometroch, keď sa rozhodovalo o zlatej medaile.

Skúste poodhaliť zákulisie olympiády. Kto sa stará o vozenie olympionikov na športoviská, zabezpečenie materiálnych potrieb a podobné organizačno-logistické záležitosti?

Je to v dvoch rovinách. Prvou je štáb Slovenského olympijského výboru, ktorého vedúcim bol v Riu môj švagor Peter Korčok. Ten mal vytvorený svoj tím ľudí. Čo sa týka logistiky, je, pochopiteľne, veľmi náročné zorganizovať takéto podujatie. Pred odchodom sme museli spolu riešiť letenky a odchody podľa toho, kedy to komu vyhovovalo. V tomto smere odviedol olympijský výbor v spolupráci s atletickým zväzom kus roboty, že sa každému vyšlo v ústrety.

My sme boli ešte pred olympiádou na sústredení, keďže bolo potrebné zvyknúť si na Brazíliu, ale nechceli sme byť už dva týždne pred mojimi pretekmi v olympijskej dedine, pretože psychika športovca by už bola úplne „vypretekaná“. Toto sústredenie zabezpečoval Slovenský atletický zväz a Slovenský olympijský výbor.

„Lokálni šoféri v Riu mali problém s orientáciou. V závere olympiády som ich už navigoval ja.“ FOTO: Jozef Pikula

Samotná organizácia v Riu bola na lokálnom organizačnom výbore, ktorý riešil transport z dediny, kde mal každý šport určitú zastávku. Jednotlivé autobusy boli rozdelené podľa športovísk. Atletickú časť výpravy mal na starosti náš šéftréner Martin Pupiš, ktorý zabezpečoval, aby sme vedeli, kedy vyrážame a podobne. My sme mali okruh blízko dediny, nejakých pätnásť minút cesty autobusom. Myslím, že tú dopravu až na jednu výnimku, keď nejaké plavkyne zobrali na atletický štadión, zvládli bez problémov.

Každý olympijský výbor mal aj mikrobus a dve-tri autá, ktoré slúžili na individuálne presuny, keď niekto potreboval ísť napríklad do slovenského domu. Pri tomto bol problém, že šoféri, najatí z okolitých miest, nepoznali Rio a často nevedeli narábať s navigáciou. Preto bolo lepšie ísť oficiálnym autobusom, ako sa snažiť pomôcť si takto individuálne. Mne osobne trvala cesta z letiska do dediny 32 minút. Keď sa však presúval môj tréner z chodeckých pretekov na 20 kilometrov, cesta mu trvala dve a pol hodiny, lebo šofér zablúdil a viezol ho cez rôzne slumy a favely. Títo lokálni šoféri mali problém s orientáciou. V závere olympiády som už ja navigoval taxikárov, kadiaľ sa dá prejsť.

Pre vás to bola už štvrtá účasť pod piatimi kruhmi, takže máte čo porovnávať.

Atény boli mojou prvou olympiádou, ktorú som si užil. Ale keď sa na to pozerám spätne, tak z hľadiska organizácie, diváckej kulisy a športovísk bola najslabšia. Peking bol veľmi pekný a úplne špičkovo zorganizovaný. Nalinajkovaný presne ako treba, ale chýbala tam taká srdečnosť. Diváci chodili na podujatia za odmenu, ale nevyznali sa do športov.

Z môjho pohľadu bol Londýn jednoznačne najkrajšou olympiádou. Boli to v podstate európske olympijské hry. Európa je ľahko dostupná, takže tam bola aj veľká podpora zo Slovenska. Na športoviskách bolo cítiť, že prišli fanúšikovia, ktorí to chceli vidieť a ktorí tomu športu rozumejú. Nebolo to možno tak precízne a dokonalé ako Peking, ale tým, že to bolo uvoľnenejšie, tam panovala lepšia atmosféra. Preto sa mi Londýn zatiaľ páčil najviac.

V Riu sa odzrkadlila mentalita Juhoameričanov. Snažili sa, aby to bolo skvelé. My ako Európania však máme latku postavenú trošku vyššie, čo sa týka precíznosti a presnosti. Myslím však, že to zvládli na vysokej úrovni. Nebolo tam nič, čo by negatívne ovplyvnilo výkony športovcov. Niektorí síce mali špeciálne požiadavky na ubytovanie či stravu, ale bol som na štvrtej olympiáde a všade to bolo v podstate rovnaké. Aj ubytovanie bolo podobné ako v Londýne. My sme neprišli do päťhviezdičkového hotela. Prišli sme podať maximálny športový výkon a na to tam boli vytvorené dobré podmienky.

„Všetci riešili kondómy. Športovci si ich však brali ako suveníry.“ FOTO: Jozef Pikula

Je počas času stráveného v olympijskej dedine priestor na nadviazanie nejakých nových kontaktov či priateľstiev?

V rámci Slovenska sme sa takmer všetci poznali, ale zoznámil som sa napríklad so stolnými tenistkami a akvabelami. Rovnako sa poznáme i v atletickej časti výpravy, keďže sme spolu často na rôznych podujatiach. Ostatných športovcov človek nepozná a je to česť, keď sa stretne na obede s Phelpsom. Športovci tvoria v olympijskej dedine jednu komunitu. Samozrejme, nie je možné sa zoznámiť s 10-tisíc športovcami, ale nikto sa tam nespráva povýšenecky. Je jasné, že keď sa stretnem s kamarátom Juhoafričanom, ktorý je chodec, a s ním je nejaký iný športovec, tak sa zoznámime a nadviažeme kontakt. Atmosféra v dedine bola veľmi príjemná a uvoľnená, bez nejakých nevraživostí. Tam nezáleží na tom, či ste Arab, Afričan, kresťan či žid. Všetci fungujú rovnocenne.

Stretne sa športovec v olympijskej dedine aj s takou situáciou, že ho v noci pred pretekmi vyruší nejaká výprava, oslavujúca úspešný výsledok?

Môže sa to stať. Keď človek preteká tri dni pred koncom, je tam to riziko. Ja som však býval na izbe s Rišom Nagyom, ktorý už mal po pretekoch. Ani som o tom nevedel, ale s mojím trénerom sa dohodol, že v tú noc pred mojimi pretekmi ani nepríde naspäť, keďže ja som potreboval ísť spať už okolo desiatej. On mal lístok na basketbal, ktorý končil po polnoci, tak ma už nechcel vyrušovať, že príde o jednej alebo o druhej na izbu. Celú noc som tak bol sám a nemal som ju rušnú. Ale určite tam takéto riziko je. Nie je to ani o tom, že by niekto vyložene oslavoval, ale v takúto noc pred pretekmi, keď sa človek snaží byť uvoľnený, ho môže rozrušiť i to, že sa niekto vráti na izbu.

Máte nejaké vtipné zážitky z olympijskej dediny?

Všetci riešili, že sa minuli kondómy. Keď som videl, ako sa s nimi nakladalo, tak som sa tomu ani nečudoval. Môžete byť pokojní, 99 percent z nich nebolo minutých na to, na čo boli určené. Výpravy z krajín tretieho sveta, ale aj niektorí členovia našej výpravy si ich vo veľkom brali domov ako suveníry.

Ako ste sa cítili v Slovenskom dome, kde ste si mohli naplno vychutnať svoj úspech?

Tam som si začal postupne uvedomovať, že ten úspech zasiahol širšiu spoločnosť ako len našu obvyklú atletickú komunitu. Bolo to veľmi príjemné, hoci ja som sa do Slovenského domu dostal okolo pol jednej v noci, takže sme už boli všetci unavení. Trošku som aj ľutoval ostatných, ktorí ma až do noci čakali. V každom prípade, bolo to veľmi príjemné, keď človek videl, ako si to rôzni predstavitelia a návštevníci vážili.

V chodeckej komunite sa drvivá väčšina pretekárov poznáte. Ste priatelia alebo je tam cítiť skôr rivalitu?

Rivalita je len v pretekoch. Keď už sme mimo pretekov, tak sme všetci viac-menej priatelia. Som kamarát napríklad s Austrálčanom Jaredom Tallentom, boli sme spolu viackrát aj na sústredení. Nič sa na tom nezmenilo ani po pretekoch, hneď po nich mi gratuloval. Takisto s Francúzom Dinizom sme sa stretli deň po pretekoch. Ako komunita sa nestretávame len na vrcholných podujatiach, ale i na sústredeniach a menších pretekoch. Ale, samozrejme, tá prirodzená rivalita tam musí byť.

Stane sa, že si počas pretekov zavtipkujete, keď idete okolo seba?

Srb Vladimir Savanović, ktorý vyrazil hneď po štarte dopredu, sa dlho pripravoval na Slovensku a je náš dobrý kamarát. Ten ma povzbudzoval aj počas pretekov, keď som ho predchádzal o kolo. Vedel som, že bude niečo takéto robiť. Hovoril mi, že po štarte vyrazí dopredu, že sa pôjde ukázať na kamery, lebo to vysielajú v Srbsku naživo, tak sme mali z toho zábavu. Keď som prišiel do cieľa, tak mi spieval hymnu, aj keď mal ešte asi tri kolá pred sebou.

„Rusi poškodili našu disciplínu, aj bez dopingu môžete byť olympijský víťaz.“ FOTO: Jozef Pikula

Na vrchole vďaka kontinuálnosti

Prejdime aj do inej sféry. Akým spôsobom ste financovaný? Máte nejaký paušálny príjem alebo sa vaše dotovanie odvíja od výsledkov?

Keďže som profesionálny vojak, v rámci armády som platený podľa tabuliek. Na základe mojej hodnosti mám stanovený plat, ktorý mi chodí každý mesiac. Čo sa týka prípravy, tá je financovaná z viacerých zdrojov. Ten hlavný je z ministerstva školstva. Ako majster sveta som mal na sezónu 40-tisíc eur, čo mi slúžilo na prípravu. Zvyšok, čo bolo treba dofinancovať, zabezpečila Dukla. Hlavne nejaké testy či prístroje.

Ďalší dotáciu som dostal z Medzinárodného olympijského výboru. Sú to účelové financie, ktoré treba zúčtovať a zdokladovať, čo mám na sústredenie, čo na materiálne zabezpečenie, čo na medikamenty a podobne. Potom je súkromný sektor, kde mám nejaké zmluvy so svojimi partnermi. Väčšinou sú to peniaze, ktoré smerujú na zabezpečenie mňa a mojej rodiny.

Po dosiahnutí dvoch veľkých úspechoch sa pri rokovaniach s potenciálnymi sponzormi nachádzate v lepšej vyjednávacej pozícii?

Už po minulom roku sa to zlepšilo. Mám na to svojho manažéra, ktorý rieši tieto obchodno-reklamné vzťahy a zmluvy. Po olympiáde sa to ešte znásobilo, takže už musíme aj vyberať, čo je vhodné, aby to nebolo kontraproduktívne – mať veľa partnerov. Zmluvy, čo sme mali, teraz končia, čiže riešime ďalšiu spoluprácu na nasledujúci rok.

Viete aspoň odhadom povedať, koľko finančných prostriedkov ste investovali do športovej kariéry, kým ste začali byť financovaný?

Nemám o tom prehľad, ale v mládežníckom veku to bolo na pleciach môjho otca. My sme však nikdy neboli bohatá rodina. Otec tiež nemohol vytiahnuť peniaze z vlastného vrecka a dať mi ich na sústredenie, takže to riešil svojou zaangažovanosťou, že chodil k rôznym podnikateľom a pýtal od nich vtedy po tisíc korún na podporu mladého športovca. Vďaka tomu som sa vypracoval na akú-takú úroveň počas juniorského veku.

Potom je to už taký začarovaný kruh. Aby ste mali dobré podmienky, musíte sa dostať do zabezpečenia štátu, ale tam sa dostanete, až keď máte výsledky. A tie výsledky zas nedosiahnete bez podmienok. Vďaka mojej rodine, istej dávke športového šťastia a zásluhou cieľavedomosti sa mi do toho podarilo dostať. Keď som bol v roku 2006 šiesty na majstrovstvách Európy, to bol ten zlom, keď som sa dostal do top tímu. Odvtedy som mal také podmienky, že som už nemusel investovať peniaze z vlastného vrecka.

Na majstrovstvách sveta ani na olympiáde neštartovali ruskí chodci, u ktorých sa preukázal doping. Vy ste hovorili, že je to správne rozhodnutie, no museli ste si za svoj výrok vypočuť aj kritické hlasy, že šírite americkú propagandu?

Áno, stretol som sa s tým. Nepovedal som, že je to dobré, len som súhlasil s tou sankciou, že je zaslúžená, lebo viem, čo všetko robili v športe, ako poškodili našu disciplínu a koľko výsledkov sa kvôli nim muselo posúvať, keď im prišli na doping. Ale nemyslím si, že je to dobré pre šport, že tam neboli. Bol by som šťastný, keby tam sú, takže je to na nich, aby zmenili celý svoj prístup. Aby možno spravili hrubú čiaru a uvedomili si, že sa dá športovať aj bez dopingu. Aj bez dopingu sa dá byť olympijským víťazom. Keď to dokázal chlapec z malého Slovenska, prečo by to nemohli dokázať Rusi, ktorí majú obrovskú základňu a fantastické podmienky.

Dá sa z pohľadu jednotlivca, ktorý sa pohybuje v chodeckej komunite, vytušiť, že nejaký jeho konkurent si pomáha takýmito nepovolenými praktikami?

Ani nie a ani by som to nerád robil. Nie som zástancom takých veľkých iniciatív, ktoré poukazujú na nekalé praktiky. Mne to pripadá, ako keď zlodej kričí, chyťte zlodeja. Aj keď viem, že ten systém nie je dokonalý, dôverujem antidopingovému procesu. Ak niekto používa zakázané prostriedky, skôr či neskôr sa na to príde. Takže toto ja vôbec neriešim.

Vychádzajme z toho, že talent na chôdzu ste mať museli a takisto z predpokladu, že ste vždy poctivo a tvrdo trénovali. V čom potom nastal ten zlom, že ste sa v posledných dvoch rokoch posunuli z pretekára širšej svetovej špičky na absolútny vrchol?

Bolo to kontinuálnosťou. Aj vrcholový pretekár sa musí dostať cez obdobie, keď je priemerným chodcom. Mne to trošku dlhšie trvalo, možno aj preto, že som nebol až taký obrovský športový talent. Ale tými postupnými krokmi, pracovitosťou a cieľavedomosťou som sa schodík po schodíku zlepšoval. Keď sa pozriem na svoju kariéru, tak v nej nie je žiadny výrazný skok. Je to o postupnom posúvaní. Ani vysoká výkonnosť ešte nie je zárukou, že človek začne nosiť medaily.

Ja som ich začal nosiť, keď som začal spolupracovať s mojím terajším trénerom Matejom Spišiakom. S ním nastal posledné tri roky posun v tom, že sme sa začali sústrediť na dolaďovanie detailov. Viac sme komunikovali, nebolo to len o nejakom tréningovom pláne, ktorý mi tréner napísal, ale o tom, že bol na každom tréningu, že sme začali premýšľať nad stravou, že sme začali rozmýšľať o ladení formy. Výbornú výkonnosť som totiž mal i v minulosti, no nevedel som ju predať v pretekoch. Takže vďaka tejto užšej spolupráci, komunikácii a pracovaní na detailoch zapadlo všetko dokopy tak, že to začalo prinášať najkrajšie ovocie v podobe medailí.

Ako ste zmenili svoj stravovací systém?

V podstate sme ho celý „prekopali“. Z toho klasického sacharidového, ktorý zahŕňal cestoviny v podstate ráno, na obed i večer, sme prešli na tukový metabolizmus, čo je úplne opačný systém. Prestal som jesť sladkosti, pečivo a naučil som telo viac pracovať s tukmi.

Matej, keď ste s rodinou niekde na prechádzke, neláka vás to aj vtedy zrýchliť krok?

Po pretekoch na 50 kilometrov som bol najpomalší z celej skupiny, ešte aj deti chodili rýchlejšie. Vtedy som bol naozaj unavený a moje nohy dostali zabrať. Väčšinou je to tak, že keď ideme, držiac sa za ruky, tak ja som prvý a potom ma niekto zatiahne, že nie som na pretekoch, že máme čas.

V slovenskej ankete Chodec roka ste opäť obhájili prvenstvo. Ako vnímate víťazstvo v takejto kategórii, kde ste už takýmto matadorom?

Je to vždy príjemné. Keď sa ocenenia kopia, potom to už človek vníma tak, že je výrazná osobnosť histórie slovenskej chôdze, takže to určite teší. Neberiem to ako nejakú samozrejmosť. Nerobím šport pre ankety, takže keď sa aj v nejakej neumiestnim, nie som urazený. Často je to tiež o popularite. Predsa len, nedá sa úplne exaktne porovnať chodec s iným atlétom či cyklistom. Ankety vnímam ako istú formu zadosťučinenia, že áno, ľudia si to všimli.

Matej Tóth pozdravuje fanúšikov Presilovky

Budúcnosť patrí funkcionárčeniu alebo žurnalistike

Stali ste sa novým predsedom Komisie športovcov slovenského olympijského výboru. Čo si od toho sľubujete?

Teším sa na tú prácu. Je zaujímavé aj takouto funkcionárskou prácou ovplyvňovať smerovanie športu, nielen svojimi výsledkami.

Plánujete sa po skončení aktívnej kariéry naplno venovať práve funkcionárčeniu alebo budete svoj čas sústrediť predovšetkým na svojich najbližších?

Určite to je jedna z alternatív. Mám dve hlavné varianty. Buď chcem robiť niečo s novinárčinou, keďže som vyštudovaný žurnalista, alebo niečo z tej funkcionárskej práce. Ako funkcionár už mám otvorené viaceré možnosti, teda by to bol pre mňa asi ľahší prechod ako do žurnalistiky, kde by som musel začínať v podstate od nuly. Uvidíme, čo prinesie život a aké budú ponuky. Pre mňa by bola úplne ideálna kombinácia spojiť dokopy niečo zo žurnalistiky a niečo zo športu.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli na vysokej škole študovať práve žurnalistiku?

Priznám sa, že to bola vylučovacia metóda. Nechcel som ísť študovať nič so športom, keďže som ho už v osemnástich rokoch mal toľko, že som si ho nechcel prikladať aj na vysokej škole. Rovnako tak som nechcel nič s matematikou, takže mi ostala na výber sociálna práca, psychológia a žurnalistika. Zhodou okolností v tom období promovala jedna rodinná známa, ktorá študovala angličtinu v kombinácii so žurnalistikou.

Opýtal som sa jej, či by sa to dalo skĺbiť so športom. Ona mi povedala, že sa pripravovala viac-menej len na tú angličtinu, že ani nevie, že študovala aj žurnalistiku. Takže som sa prihlásil a zobrali ma. Už v prvom semestri ma štúdium veľmi chytilo. Mali sme tam veľa ľudí, ktorí nám vedeli podať informácie a ktorí nás do toho vtiahli. Po prvom semestri som vedel, že som si vybral správne. V kariére sa mi to toľkokrát zišlo, že určite nebanujem.

Ako ste skĺbili interné štúdium na vysokej škole s kariérou profesionálneho športovca?

Vedel som, aký je systém skúšobného obdobia, a mal som informácie, kedy potrebujem ísť na sústredenie, takže som si všetko naplánoval tak, aby sa to dalo zvládnuť. Cez semester som väčšinou chodil na prednášky, potom som sa snažil v predtermínoch a prvých termínoch spraviť skúšky, aby som koniec januára a február mal pokojný. Keď som sa vrátil z hlavného, zimného februárového sústredenia, tak začínal ďalší semester. Rovnako to prebiehalo i v lete. Tiež som si čo najrýchlejšie porobil skúšky, aby som v júni a júli mohol fungovať v príprave na vrcholné podujatia.

Na Slovensku sa zvykne po veľkých výsledkoch našich športovcov hovoriť, že je potrebné ich zúročiť. Spomínalo sa to pri hokejistoch, futbalistoch či Petrovi Saganovi. Aká je vaša predstava zúročenia toho vášho úspechu?

Šport by mal byť každodennou súčasťou zdravého životného štýlu ľudí. My sa skôr orientujeme na túto stránku a nie tak úplne na nejaké komerčné využitie. Ide nám o to – spopularizovať atletiku, aby bol šport vzorom pre deti aj dospelých, aby sa hýbali a aby urobili potrebný krok k zdraviu. Myslím si, že to je tá správna cesta, ako by som mohol tento svoj úspech predať. Samozrejme, musíme to zúročiť aj v samotnej atletike, aby sme získali lepšie podmienky, vybudovali infraštruktúru, aby začalo viac kvalitných trénerov pracovať s deťmi. Tie deti sú namotivované, chcú športovať.

Na každej základnej škole, ktorú navštívim, sa otvárajú krúžky atletiky. Potrebujeme však nadstavbu. Keď už deti do toho dostaneme, aby aj pokračovali a aspoň cez tú strednú školu prešli so športom. Z každého, pochopiteľne, nebude olympijský víťaz či profesionálny športovec, no budú mať v sebe športový základ, ktorý im neskôr môže pomôcť i v celkovom osobnostnom raste.

Petrovi Saganovi sa pripisujú veľké zásluhy v rámci popularizácie cyklistiky. Máte pocit, že sa pod vplyvom vášho úspechu deje niečo podobné i pri chôdzi?

Čo sa týka detí, rozhodne áno. Už minulý rok bol oveľa väčší záujem o atletiku. So záujmom médií ide hore aj popularita atletiky. Keď si spomeniem, ako to bolo napríklad pred piatimi rokmi, je cítiť posun. Bežecký „boom“ tu už máme, no ten nie je mojou zásluhou, ale vyplýva z akéhosi trendu modernej doby.

Často ste tvárou kampaní, kde sa angažujete podporou a pomocou hendikepovaným. Čo vás k tejto činnosti motivuje?

V prvom rade je to fakt, že som v živote veľmi šťastný. Mám krásny a spokojný život, rodinu a zdravé deti. O to šťastie sa chcem podeliť aj s inými. Samozrejme, v prvom rade s tými, ktorí to šťastie v živote nemali. Keď človek teraz vidí, že je populárny a jeho osoba môže pomôcť takýmto myšlienkam, tak to rád urobím. Je to najmenej, čo môžem obetovať, že strávim pár hodín svojho času na nejakej tlačovej konferencii či na stretnutí s ľuďmi. Ak viem, že to pomôže aspoň zlomku tých, ktorí to potrebujú, je to pre mňa veľký pocit zadosťučinenia.