Volejbalistka Monika Doležajová má 21 rokov a na svojom konte už viacero úspechov. Je dvojnásobná majsterka Slovenska a dvakrát vyhrala Slovenský pohár. V seniorskej reprezentácii štartovala ako 20-ročná a túto sezónu opäť útočí so Sláviou UK na titul.

Prečo práve volejbal?

Najskôr som chodila do krúžku, kde sme hrali všelijaké loptové hry. Potom som sa mala rozhodnúť, či chcem začať hrávať volejbal. Skúšala som popritom aj basketbal, ktorý som hrala tri mesiace. No volejbal napokon zvíťazil. Profesionálnejšie som začala hrávať za ŠŠK Bilíkova. Už som to brala aj ako záľubu, ktorú som robila takmer každý deň. Pokračovala som v tom a robím to až dodnes.

Mala si niekedy také myšlienky, že skončíš s volejbalom?

Nie vždy je to úplne optimálne, ale nikdy som na niečo také ani nepomyslela. Občas to je vyčerpávajúce, hlavne keď sme mali obdobie, kde sme hrávali niekoľko zápasov týždenne a do toho sme museli stíhať školské povinnosti.

Prečo práve libero?

Na jednom turnaji som pre zdravotné problémy nemohla skákať, tak ma trénerka skúsila dať na tento post, kde som sa uchytila a hrávam na ňom až doteraz.

Baví ťa to?

Pre diváka je to síce nezaujímavé, no mňa baví tá čierna robota. Nemám síce možnosť smečovať alebo rozhodovať zápasy víťaznými údermi, no po každej úspešnej lopte sa teším s tímom.

Ako si sa dostala do Slávie?

Skončilo im tam libero a oslovili mňa. Keď mi to mama povedala, tak som najskôr váhala. Pretože v tom čase som hrávala za Bilíkovú a Slávia bola naším veľkým rivalom. Potom som to však už nebrala ako konkurenčný klub, ale ako posun v mojej kariére.

S klubom vyhrávate takmer všetky zápasy, ste niečo ako Good Angeles v basketbale. Baví vás stále vyhrávať?

Každý zápas je úplne iný. Myslím si, že každý športovec chce vyhrávať, ohliadnuc od toho, či je to prvé alebo desiate víťazstvo v rade. Vždy do zápasu vstupujeme s tým, že chceme vyhrať. Aj pred rokom, keď sme neprehrali ani raz, sme boli stále hladní po víťazstvách.

Čím to je, že stále vyhrávate a nemáte takmer žiadnu konkurenciu?

Tvoríme v družstve dobrú partiu. V ťažkých momentoch sa veľakrát vieme podržať a ťaháme za jeden koniec. No na medzinárodnej scéne vidíme, kde máme nedostatky a kde je európsky volejbal. Je to však aj tým, že máme mladé družstvo, ktoré zbiera veľa skúsenosti hlavne z takýchto zápasov.

V čom je ten najväčší rozdiel na medzinárodnej scéne?

Veľa družstiev má profesionálne hráčky. Zatiaľ čo my sme prevažne študentky a zrejme je to aj tými skúsenosťami z medzinárodných zápasov, ktorých majú odohratých viacej ako my. Dva roky sme nehrali v medzinárodnej súťaži, pretože to bolo náročné skĺbiť so slovenskou ligou.

V tejto sezóne ste prehrali len dva zápasy a oba s BVK Bratislava. Čo sa tam stalo?

Mali sme obdobie, kde sme hrávali niekoľko zápasov týždenne. Čiže tam nám už zrejme dochádzali sily, ale každá séria sa raz skončí. A v tom druhom zápase, neviem... Verili sme si, že im oplatíme tú prehru, bohužiaľ, nám to nevyšlo.

Ako klub pristupuje k medzinárodným turnajom?

Chcú, aby sme sa ukázali a predviedli to najlepšie čo je v nás. Určite tam nejdeme s tým, že to len odohráme. A taktiež získavame potrebné skúsenosti. V slovenskej lige totižto nenájdeme veľa takých kvalitných súperov ako na medzinárodnej scéne.

Chcela by si ísť hrať niekam do zahraničia?

Láka ma to. Tento rok mi končí zmluva a potom uvidíme čo bude. Chcem si tu však dokončiť školu, momentálne som v treťom ročníku na vysokej škole. Ak by mi však prišla ponuka, zvažovala by som, že si dokončím len bakalára a magisterský titul si dorobím neskôr.

Ako si reagovala, keď ťa prvýkrát zavolali do reprezentácie?

Bola som milo prekvapená. Každého športovca, keď zavolajú do reprezentácie, tak je to pre neho česť. Nikto zrejme neodmietne, kým nemá na to nejaký špeciálny dôvod. Je to také zadosťučinenie za tú robotu, čo športovec počas roka predvádza. Reprezentácia pre mňa znamená veľkú hrdosť, česť, poctu. Veď sú tam predsa najlepší športovci z krajiny.

Pociťuješ ešte aj nejakú nervozitu?

Keď sú nejaké dôležitejšie zápasy tak aj áno. Je to však taká nervozita spôsobená tým tešením sa na zápas, v ktorom konečne o niečo pôjde. Kvôli týmto zápasom trénujeme niekoľkokrát týždenne a v nich sa ukazuje, na čom musíme ešte popracovať.

Ako vidíš svoju budúcnosť?

Chcela by som si splniť to, že odídem do zahraničia. Ako sa to bude vyvíjať však uvidím neskôr. Chcela by som sa naučiť nejaký ďalší jazyk. Po volejbale to je ešte ďaleká budúcnosť, uvidíme čo bude a kde budem.

FOTO: svf.sk, Martin Šopinec, rodinný archív Doležajovcov